Slovensko – najnebezpečnejšia krajina sveta

Slovensko – najnebezpečnejšia krajina sveta
19. júna 2018 Tomáš Vilček

Že by naša krajina mohla byť najnebezpečnejšia na svete? Vďaka nerozvážnemu a panickému zmýšľaniu ľudí nad bezpečnosťou iných krajín to môže byť pravda. Ako by sme totiž vnímali Slovensko z druhej strany planéty, ak by sa k nám o ňom dostávali najmä negatívne informácie?

Milý čitateľ, nevnímaj nadpis vážne. Článok totiž nie je hlavne o  Slovensku, ale o vnímaní bezpečnosti či nebezpečnosti krajín po celom svete.

Cestovanie je fenomén, nádherná vznešená aktivita. Niekedy v rekreačnom podaní, inokedy v športovom alebo pracovnom. Každopádne, aktívne spoznávanie iných krajín je skutočným relaxom v pohybe. Vyvoláva emócie, ktoré v nás ešte dlho rezonujú. Nielen tie pozitívne, ale aj negatívne – napríklad prehnaný strach z nepoznaného.

Počas prípravy na cesty získavam kvantum informácií, a to nielen v prípade návštevy kontroverzných krajín. Bedekre, dokumenty, rady od miestnych, ktoré pomáhajú vytvoriť si orientačný obraz. Niekedy sa však dozvedám viac od okolia, z médií, od známych, a to napriek tomu, že tam ešte neboli. My ľudia si totiž vieme mimoriadne domýšľať. Stačí malý impulz a veľká predstava je na svete. Afrika plná epidémií, Južná Amerika plná kriminality, Severná Amerika plná prírodných katastrof, Blízky alebo Stredný východ plný teroristov. A ten Ďaleký východ? Hm, no proste aj tam je to nebezpečné.

Návrat na rodné Slovensko po ročnej ceste okolo sveta.

Návrat na rodné Slovensko po ročnej ceste okolo sveta.

Ak by si mal niekto z ďalekej exotiky na základe negatívnych informácií z médií vytvoriť obraz o našich domovinách, tiež budú preňho veľmi nebezpečné. Bude ich vnímať v takej podobe, v akej sú mnohé krajiny často vnímané aj nami. Negeneralizujem. Česť výnimkám a nie je ich málo. Krátkym monológom zahraničného turistu sa pokúsim vkradnúť do podobného uvažovania nad bezpečnosťou Slovenska, akým hodnotíme my cudzie destinácie.

Čiže ako by som ja, akýsi José Nelson Kom Či Dum z Kolumbie, Južnej Afriky alebo Číny, vnímal Slovensko na základe obmedzeného prísunu informácií a veľmi impulzívneho domýšľania? Ako krajinku na druhej strane planéty, niekde v Strednej Európe, ktorej fotky sú pútavé, ale…

Príroda. Ako tak googlim, vidím, že v zime je naozaj krásna, rozprávkovo zasnežená. No ročne tam vraj umierajú desiatky ľudí pod lavínami alebo pádom zo skál. Ani v mestách to nie je úplne bezpečné, lebo minule zo strechy budovy padol obrovský cencúľ a zabil ženu. V lete sa pravidelne pohybujú medvede okolo chát a dokonca schádzajú aj do dedín za jedlom. Ako tam môžu ľudia spokojne žiť s vedomím medvedích návštev?

Medveď na návšteve v dedinke.

Medveď na návšteve v dedinke.

Doprava. Pravidelné meškanie vlakov. Čiže sa mi s veľkou pravdepodobnosťou stane, že nervózny budem na vlak čakať aj dlhé hodiny. Navyše, tie vlaky sú staršie ako samotná krajina a na nové vraj nie sú peniaze. Preto je tam cestovanie zadarmo. Akurát tomu akosi nechápem. Zadarmo, čiže dotované z nejakej nadpozemskej energie? Proste zázrak, vlaky zadarmo. Fajn, tak budem cestovať iba autom. Autom? Šibe mi? Veď minule som čítal o tom, ako policajti počas jazdy bezdôvodne strieľali na auto so študentmi. Tí chalani mali sakramentské šťastie. Guľky pristáli tesne vedľa šoféra. Dôvodom streľby bol fakt, že auto je údajne kradnuté. Údajne, lebo si ho pomýlili s iným. Už ani neviem. A taxi služby? Pridrahé. Hlavne keď neviem po slovensky. Nedávno sa jedna cudzinka sťažovala, že ju taxikár viezol do hotela obrovskou okľukou a musela platiť násobne viac.

Zdravotná starostlivosť. Miniem viac na taxík, ale aspoň ušetrím na očkovaniach, keďže Európu v podstate netrápia epidémie. Počkať, skoro som zabudol na vtáčiu alebo prasačiu chrípku. Neviem o nich nič, vlastne ani či boli reálnou hrozbou, ale paniku spôsobovali mimoriadnu. Rovnako ako z Afriky hroziaca ebola. Nesmiem zabudnúť ani na to, že ak sa mi niečo stane, čaká ma nepríjemný pobyt v miestnej nemocnici. Do zdravotníctva tam ľudia sypú obrovské peniaze, napriek tomu ich rozvoj má katastrofálne tempo. Veď cétečko tu, cétečko tam, nikto o ničom nevie a pritom všetci o všetkom dobre vedia.

Pouličný život. Pred pár rokmi ma zarazil aj prípad večerného napadnutia mladíka neonacistami v Nitre. Teda, nikto nevie presne, o čo im ide a pravdepodobne ani oni sami. Raz nadávajú na Rómov, inokedy na imigrantov a tvária sa, že chránia Slovákov. No a večer tých Slovákov na ulici bezdôvodne napadajú. Bezcharakterne, primitívne, viacerí na jedného. Čo ak napadnú aj mňa? Zrejme to bola výnimka, v centre hlavného mesta sa mi nemá čo stať. A už vôbec nie na frekventovanej ulici, na ktorej sa pohybuje mnoho ľudí. Ibaže áno a dopadnem ako Filipínec Henry začiatkom júna. Nebol agresívny, neprovokoval, iba sa zastal žien. Rozzúrený recidivista mu pred zrakmi okoloidúcich rozkopol hlavu a Henry na následky zomrel. Filipíny, prepáčte! Budem sa teda zdržiavať najmä v budove. Počkať, veď tento rok tam zastrelili mladých ľudí, novinárov, priamo v ich dome. Nekompromisne, do hlavy. Pochybujem o bezpečnosti rôznych krajín, ale krajina, v ktorej sa vraždia novinári, je veľké sústo aj pre mňa.

Spomienka na zabitého Filipínca Henryho.

Spomienka na zabitého Filipínca Henryho.

Fajn, ale veď tie všetky prípady, ktoré som vymenoval, nemusia byť príkladným zrkadlom Slovenska. Možno sú to len výnimky a v skutočnosti to nie je také panické. Ale ja som o tej krajine videl iba tieto reportáže, teda okrem krátkej reklamy: „Slovakia. Best friends forever.“ Ale to je jedno.

Monológ by takto mohol pokračovať do nekonečna, ale myslím, že aj takáto krátka ukážka vystihla podstatu, na ktorú chcem upozorniť. Takto by bola vyobrazená v našej mysli krajina, ak by sme sa riadili len negatívnymi informáciami. Som hrdým patriotom. Slovensko, samozrejme, nepovažujem za najnebezpečnejšiu krajinu sveta. V monológu miestami úmyselne zveličujem, lebo rovnako zveličujeme aj my pri iných krajinách.

Pred smrťou sa vraj človeku premietne celý život. Aby nám to pozeranie stálo za to, nemôžeme sa riadiť konvenčnými radami spoločnosti. Nebola by objavená Amerika, nikto by nikdy nestál na Mesiaci, nikto by k nám nepriniesol staroveké múdrosti a vynálezy. Nie nadarmo sa vraví, že pokrok začína pri opustení komfortnej zóny.

Samozrejme, buďme pri cestovaní ostražití, cestujme pripravení a s rešpektom. Ale nie s panickým strachom, ktorý len priťahuje problémy. Lebo viacerí z nás by boli prekvapení z toho, že by si to svoje Slovensko našli práve v jednej z tých všetkých nebezpečných krajín vo svete.

0 Comments

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*